Ak má kniha Radomila Koppa nejakých ústredných hrdinov, potom sú nimi všetci tí so statočným srdcom, ktorí žili v krajine uprostred Európy v rokoch po komunistickom puči 1948 so vztýčenou hlavou. Nekolaborovali s vládcami, ale tiež neboli v prvej línii odboja. Žili len svoje celkom obyčajné životy. Autor na príbehu vyučeného čašníka, rozprávaného autentickejšou ich-formou, poodkrýva "psychiku" doby, konkrétne rokov 1952 až 1994. Nerobí tak spôsobom nejako experimentálnym či mysliteľsky novátorským, napriek tomu jeho akoby spomienková próza má svoj rozprávačský ťah.