Duchovnosť je ako vrchol hory - predstavuje veľké možnosti, ale aj veľké nebezpečenstvo.
Podanie duchovnosti ako požehnanie, ako šťastie, ako záruky toho, že človek bude dokonalý, a zároveň mierne odmietavý postoj k hmotným hodnotám – to je pohanský, primitívny prístup.
Čo sa deje s dušou, ktorá zabúda na Boha? Keď duša stráca potrebu v Najvyššom, potrebu v láske, potom si musí nájsť nejakú alternatívu - niečo, čo bude uctievať. Po láske je najvyššou hodnotou duchovnosť. Keď prestávame chápať, čo je to duša, ktorá spája všetky protiklady sveta, začneme uctievať duchovnosť. Ten, kto sa snaží oslobodiť od všetkého materiálneho a usiluje sa o duchovno, nakoniec začne degradovať av jeho duši sa začnú tvoriť démonické tendencie. Uctievanie duchovnosti nevyhnutne vedie ku krachu duchovnosti i krachu budúcnosti.