Hoci sa počas pontifikátu pápeža Františka hovorí častejšie o väčšej úlohe žien v cirkvi a ženy sa dostávajú dokonca do riadiacich rolí v niektorých vatikánskych alebo iných cirkevných úradoch, stále existujú tabu, ktoré sú pre súčasnú rímskokatolícku cirkev neprekročiteľné a nedotknuteľné: pri liturgii, udeľovaní niektorých sviatostí ženami v prostrediach, kam sa muži prirodzene nedostanú alebo v nich nie sú prítomní (hospice, zdravotné zariadenia, domy s opatrovateľskou službou), svätenie žien na diakony alebo kňaza, ale tiež napríklad len prítomnosť žien na kňazských radách, v biskupských grémiách, v ekonomických úradoch a pod. Žena je dnes v západnej cirkvi prevažne odsunutá do úlohy načúvajúcej, poslušnej, modliacej sa ao ničom nerozhodujúcej, skromnej „služobnici“. V dlhom príbehu cirkvi mali však ženy často mimoriadne silné postavenie, ktoré dosiahli takpovediac na vlastnú päsť a vlastnými schopnosťami. Mnoho „silných“ žien začína prvou apoštolkou Máriou Magdalénou a ženami, ktoré „chodili“ s Ježišom, ale pokračuje veľkými postavami staroveku (sv. Helena), stredoveku (sv. Klára, Katarína Sienská, Brigita Švédska, Jána z Arku) – a novoveku (Terézia z Avily, Terézia z Lisieux, Edita Stein). Zvláštnu úlohu majú v novej dobe duchovné priekopníčky, z ktorých niektoré ani neprijali krst, ale svojím osobitým prístupom k Bohu a svojou priamočiarou spiritualitou vyhĺbili mimoriadne silnú brázdu (Etty Hillesum, Madeleine Delbrel, Simone Weil, zo slovenských žien Vojtecha Hasmandová, Eliška Prets Ryšková a ďalšie). Kniha komentuje silné a inšpiratívne momenty zo života týchto žien a vytvára mozaiku príbehov a osudov, ktoré by mali podporiť „teológiu silného ženstva“ v cirkvi.