Dobytie „druhého Ríma“ – hlavného mesta byzantskej ríše sultánom Mehmedom II. as ním spojené obavy z ovládnutia Európy osmanskými Turkami zafixovalo celú paletu negatívnych európskych predstáv o novom a veľmi nevítanom susedovi. V európskom politickom diskurze potom bola „turecká hrozba“ často inštrumentalizovaná vo vnútropolitických i medzinárodnopolitických argumentoch španielskych i rakúskych Habsburgovcov, ale aj Francúzov, Uhrov, Poliakov alebo Rusov. Úplne nové dimenzie neskôr nadobudla v období vzniku moderných európskych národov v juhovýchodnej Európe či na Blízkom východe v priebehu 19. a 20. storočia. Kniha líči nielen samotný pád Konštantínopolu v roku 1453, ale aj situáciu, ktorá mu predchádzala, a udalosti, ktoré nasledovali po ztečení zdanlivo nedobytných hradieb Mesta. Pútavý popis nadväzujúcich dejov zachytáva obdobie do smrti Mehmeda II., pričom autor sa snaží vziať do úvahy aj ich interpretáciu zo strany samotných Turkov. Všetko je tak zachytené v širšom historickom kontexte, ktorý sprevádzal zložitý proces vznikania Osmanskej ríše a jej identity. Pre tú bolo dobytie Konštantínopolu úplne kľúčové. Napodiv to však nebol cieľ, ku ktorému by Osmanská ríša neomylne smerovala od samého začiatku. Avšak prinajmenšom od istej chvíle Mehmed II. pochopil, že ovládnutie Konštantínopolu predstavuje nepominuteľný medzník na ceste k dosiahnutiu nesmrteľnej veľkosti ríše i jeho samotného. Dobytie Konštantínopolu v roku 1453 znamenalo koniec Mesta v tej podobe, v akej ho Európa poznala či chcela poznať. To, čo vzniklo na jeho troskách, si však zaslúži aj náš rešpekt. Pád Konštantínopolu nepredstavoval nastolenie doby temna či koniec zlatých čias. Pri univerzálnejšie pojatom pohľade na kultúru je zrejmé, že sa Istanbul počas osmanskej vlády opäť stal jedným z najdôležitejších politických, hospodárskych i kultúrnych centier vtedajšieho sveta. Osmania dokázali svojbytným spôsobom pretvoriť imperiálnu tradíciu rímskej a byzantskej Konštantínopolu. A hoci sa nám táto nová tradícia nemusí v niektorých svojich konkrétnych podobách úplne páčiť, je bezpochyby natoľko pozoruhodná, že stojí za to sa nad ňou pokiaľ možno bez predsudkov zamyslieť.