Demokratické spoločnosti (či nové alebo etablované) v súčasnosti prechádzajú hlbokou krízou. Je takmer nemožné prehliadnuť jej symptómy od poklesu volebnej účasti, vzostupu pravicového populizmu a plebiscitarizmu, občianskej nespokojnosti až po úpadok tradičného straníctva. Pôvod tejto krízy býva často videný v kríze či rozpade tradičných reprezentatívnych inštitúcií. Zatiaľ čo niektorí z tohto vývoja usudzujú na zánik reprezentatívnej demokracie a oslavujú príchod demokracie post-reprezentatívnej, významná časť súčasnej demokratickej teórie sa naopak (zdanlivo paradoxne) obracia k reprezentácii ako nástroju demokratizácie demokracie. Tento pohyb sa môže zdať prekvapivý nielen pre faktickú krízu reprezentatívnych inštitúcií, ale aj preto, že mnoho prúdov súčasnej demokratickej teórie (participačná, deliberatívna a radikálna teória demokracie) sa formovala ako kritika inherentne nedemokratickej a elitárskej či oligarchickej povahy reprezenta prekonanie. Príspevky zhromaždené v tomto zväzku sa snažia zachytiť tento intelektuálny pohyb a ponúknuť nové premyslenie vzťahu demokracie a reprezentácie ako nástroja ako na porozumenie krízy demokracie, tak na jej liečbu.