Práce sa venuje pojmu evidencie v textoch JA Komenského. Nie je však úzko koncipovanou štúdiou k dejinám pojmu, usiluje sa naopak o predstavenie širokých kultúrnych podmienok, ktoré umožnili jeho konjunktúru.
Nástup kategórie evidencie chápe ako znak kultúrnej konštelácie, v ktorej sa preťali hlboké gnozeologické transformácie so zásadnými transformáciami v oblasti literárnej kultúry. Zatiaľ čo zmeny v oblasti gnozeológie odvádzali rano novovekú kultúru poznania od princípov filozofickej špekulácie a viery v autority a orientovali ju dôslednejšie na princípy empírie a autopsie, ďalekosiahla literarizácia spoločnosti a exponenciálny nárast textových praxí, ktoré poznanie sprostredkovávali auto sprostredkovávali auto obsahov.
Vznikla tak v istom zmysle aporetická situácia. Zatiaľ čo nové objavy odhaľovali limity poznania tradovaného prostredníctvom textov a sami aktéri varovali pred prílišnou dôverou v poznatky len zdanlivo legitimizované tlačou, nové poznanie bolo opäť produkované práve a predovšetkým v podobe textov.
Autopsia a textualita tu stáli ako dva v zásade protichodné, napriek tomu však vzájomne úzko späté kultúrne a noetické princípy. Úspech kategórie evidencie bol tak v tejto konštelácii umožnený predovšetkým jej ambivalentnou povahou, vďaka ktorej dokázala túto apóriu preklenúť. Na jednej strane už zo svojej definície (videre=vidieť) odkazovala k videniu ako základnému gnozeologickému princípu poznania, a napĺňala tak požiadavku empírie a autopsie. Na druhej strane však zostávala klasickou rétorickou kategóriou, s pomocou ktorej mohol autor vizuálny vnem efektívne sugerovať a vytvárať pôsobivú ilúziu, ktorá chýbajúcu evidenciu do značnej miery nahrádzala.
Súznela tak s oboma kľúčovými postulátmi a situatívne ich uspokojovala. Jednotlivé kapitoly, venované, zdrojom, formám a nástrojom evidencie túto tézu rozvádzajú a ukazujú, ako s pojmom evidencie operoval v daných podmienkach Komenský. Demonštrujú, že ju vnímal nielen ako neoddeliteľnou súčasťou svojej teórie poznania, ale - v duchu paralelizmu vecí a slov - aj ako textovú prax, a že ju súčasne používal ako jeden z autoreferenčných nástrojov, s pomocou ktorých vymedzoval svoju pozíciu v silne diferencovanom a konkurenčnom rane novovekom učeneckom prostredí.