Aforizmy predstavujú akýsi opustený dom, letohrádok či kaštieľ, v ktorom kedysi bývalo živo. Spoločnosť, vrátane vzácnych hostí, sa tu schádzala a holdovala umeniu, hudbe a literatúre. Čitateľ tak môže prostredníctvom okien, ktoré otvára, počúvať nielen básne, ale aj lapidárne skratky – aforizmy. Aforizmy bývali levom salónov. Salón však nie je trinástou komnatou. Mosadzné kľučky na oknách fungujú, prosím, len nimi otočiť. Mnohé okná sú francúzske, niektoré len zo sľudy. Dnes sme zvyknutí na reprodukovanú hudbu, na CD, na vinylových platniach a rôznych nosičoch, ale tu v salóne nájdete hudobné nástroje, nie sú nedotknuteľné, hoci sú barokové, a po pravde povedané čakajú len na vás, na hráča. Pani grófka H. navštevovala kedysi aj hrad Velíš, kde sa schádzala vybraná spoločnosť pri frýdlantskom vojvode Albrechta z Valdštejna, keď práve nebojoval v záujme európskeho mieru. V knižke Zámocké aforizmy a pisárove dosky (Balt East, 2011) píšem o staršom pisárovi, ktorý na Velíši tieto literárne skvosty zapísal do neskôr objavených dosiek. Druhá poznámka sa týka aforizmu. Ako všetko, má aj tento literárny žáner dva póly, jedným sa blíži k próze a druhým smeruje k poézii. Snáď najväčším predstaviteľom tohto druhého pólu aforizmu je španielsky aforista Ramón Goméz de la Serna. Avšak poetických a prozaických aforizmov je u mnohých našich a zahraničných autorov, asi tak pol na pol.