Boris Ejchenbaum (1886-1959) sa radí medzi najvýznamnejších predstaviteľov ruského formalizmu. Počiatky jeho vedeckej činnosti sú spojené s doznievajúcim symbolizmom, jeho estetikou a filozofickým kladením otázok; po roku 1917 sa primkol k rodiacemu sa formalistickému hnutiu (medzi jeho ďalších čelných predstaviteľov patrí V. Šklovskij, R. Jakobson, J. Tyňanov, B. Tomaševskij atď.), ku ktorého výkonom prispel najmä na poli skúmania prózy.

Sústredil sa na problémy organizácie rozprávania (status rozprávača), načrtol kľúčové otázky týkajúce sa problému času v literárnej histórii, zaoberal sa zvukovou stránkou umeleckého diela, vzájomným vzťahom medzi poéziou a prózou, kládol si otázky o zmysle literárnej teórie a histórie. Literárnovedné názvoslovie obohatil o niektoré termíny, ktoré sa užívajú dodnes (kaz, literárny život). Neobmedzoval sa však výhradne len na oblasť vlastnej literatúry – zaujímala ho tiež problematika umeleckého prednesu či fenomén filmu a ich pomer k slovesnému dielu. Po rozprášení formalizmu av dobe silnejúceho ideologického tlaku sa venoval predovšetkým edičnej praxi a textologickým problémom. Vcelku jeho vedecké dielo predstavuje svieži, neakademický spôsob myslenia, ktorý je schopný rad otázok otvárať alebo ich načrtnúť z nových, prekvapivých perspektív.

Výbor predstavuje B. Ejchenbauma v rozmanitosti a šírke jeho záberu: od prác kritických, cez analýzy výstavby literárneho textu, presahy do komparatistiky až po práce literárnohistorického charakteru. Stranou nezostávajú ani texty autobiografického rázu, ktoré vedecký diskurz prekračujú do oblasti umeleckej.