Súhrnný pohľad na pragmatické teórie literárnej fikcionality Kniha Jiřího Kotena sa snaží nájsť odpovede na otázky, aké zámery majú tvorcovia rozprávania, čo pri tvorbe fikcií „robia so slovami“, akým spôsobom im dokážu čitatelia náležite rozumieť atď. Za najvýdatnejší inšpirátor rečových aktov (JL Austin, JR Searle), ale aj teória fikčných svetov (L. Doležel, M.-L. Ryanová), ktorá umožňuje tradičné pragmatické koncepty aktualizovať a domýšľať. Podľa Kotena autori fikciou kreatívne napodobňujú autentické zobrazivé výpovede, tieto rečové akty však zároveň disponujú deklaratívnou silou vytvárať svet, o ktorom sa rozpráva. Formula rozprávkových rozprávaní „bolo nebolo“ je teda výstižná pre všetky fikčné rozprávania: kooperujúci čitatelia vedia, že majú čítať rozprávanie o tom, čo nebolo, ako keby išlo o rozprávanie o tom, čo sa skutočne prihodilo. Na základe tézy o zdvojenej výpovednej sile sa autor snaží vysvetliť, ako je možné, že v nás fikcie vyvolávajú autentické, avšak odstupom od zobrazeného sveta miernené emócie. Fikčná výpoveď zaraďuje do taxonómie ilokučných aktov či popisuje pozíciu informovaného čitateľa, ktorý napína všetky sily na to, aby naratívu správne porozumel. Prostredníctvom automatickej pravdivosti fikčného diskurzu Koten oi ďalej objasňuje, prečo literatúra nestráca svoju presvedčivosť ani tam, kde rozpráva javy inak ťažko zobraziteľné (napr. detailné zobrazenie psychického života postáv). Čiastkové úvahy sú dokladané na bohatom materiáli českej i cudzojazyčnej naratívnej literatúry.