Spomienky Jaroslavy Skleničkovej zachytávajú životný príbeh jednej z ľudových rodáčok, do ktorých osudu nanajvýš krutým spôsobom zasiahli dejiny v podobe vyhladenia Lidíc. Nacisti vykonali tento čin ako barbarský akt pomsty na úplne nevinnej av podstate náhodne vybranej skupine obyvateľov. Zároveň si vopred stanovili presné byrokratické pravidlá, podľa ktorých naložili so všetkými ľuďmi úradne prihlásenými na trvalý pobyt v Ľudiciach a ktoré určila, kto bude zastrelený, kto vystavený "zvláštnemu zaobchádzaniu", kto ponemčený, alebo "len" odvezený do koncentračných táborov. Pani Skleničkovej bolo v júni 1942 šestnásť rokov, a bez toho, aby to tušila, mala dvojaké "šťastie": ak by sa narodila ako chlapec, nacisti by ju zavraždili s ostatnými ľudskými mužmi, a ak by prišla na svet o necelé tri mesiace neskôr, nebola by podľa nacistickej mašinérie ženou, ale dieťaťom, av tom prípade by ju čakala len malá nádej, že prežije nacistické "zvláštne zaobchádzanie".