Dvanásť tematicky rôznorodých poviedok spája štýl prelínajúcej rovinureality a imaginácie a často až surreálna predstavivosť, pohybujúca sa na hranici sna a skutočnosti. Sen, a konkrétne trýznivé sny emigrantov sú tak východiskovým bodom umeleckého vyjadrenia zážitkov a reflexií autorov, pre ktorých sa rok 1968, a najmä vpád vojsk Varšavskej zmluvy, stal traumou, s ktorou sa vyrovnávali v metaforickej podobe. Emigrácia je tu spodobňovaná ako vnútorná skutočnosť a skúsenosť. Všetky poviedky vynikajú prepracovanou formálnou stránkou, depresívnou imaginatívnosťou a až expresívnou úspornosťou a čistotou výrazu. Často pripomínajú scenár, v ktorom sú podrobne rozpísané všetky zábery aj s označením ústredného bodu, na ktorý je zaostrená kamera . . Dom a domov sa tak v Klobúkových poviedkach stávajú miestom, ktoré odpudzuje av ktorom na človeka môžu čakať nebezpečné pasce.