Moderná literatúra spočíva na decentralizovanom písaní a nehierarchickom prezentovaní v pôvodnej nerozlíšiteľnosti udalostí. Moderná literatúra nezakladá dielo, ale proces písania, ktorý dielo rozkladá. Písanie je anarchia a pokračuje ako evidencia toho, čo chce byť rečou oznámené, ako isté zotrvanie oznámenia v čase. Moderný umelecký jazyk sa snaží udalostiam priblížiť až na hranicu ich reprezentácie a ukázať ich v ich stávaní sa udalosťami. Takýto jazyk sa stáva jazykom pohybu, jazykom kinematografickým a evidentným. Písanie je „permanentnou evidenciou“, je clonou (Gombrowicz) aj priehľadom (Nabokov). Kniha pojednáva o prejavoch písania a videnia nielen v tvorbe Gombrowicza a Nabokova, ale aj Babela, Becketta, Bieleho, Čechova, Kafky, Pilňaka alebo Prousta.