Umeleckohistorická štúdia pojednáva o problematike tradicionalizmu a moderného umenia koncom 19. av prvých desaťročiach 20. storočia. Odvíja sa od výstavy francúzskeho maliara Émila Bernarda (1868-1941) roku 1909 v Prahe a rozohráva fiktívnu "diskuziu" štyroch umelcov (Émile Bernard, Maurice Denis, Bohumil Kubišta, Miloš Marten) o tom, aká by súčasná tvorba "po impresion" byť.
Bohumil Kubišta (1884-1918), presvedčený, že "človek nový je skutočne inak prispôsobený ako človek starý", si s Émilom Bernardom, bojovníkom za "umeleckú Renesanciu", mohol porozumieť skutočne len ťažko. Ale na druhej strane je tu predsa niečo, čo všetky menované spája: program syntetickej maľby, symbolizmus so sklonom k mysticizmu a predovšetkým hlboké presvedčenie a neoblomná viera v umeleckú pravdu, ktorú obhajuje, bez ohľadu na strasti, ktoré so sebou prináša.