Kniha o vôli k životu. Max Rodrigues Garcia (1924) prežil v rokoch 1943-1945 štyri koncentračné tábory aj pochod smrti; Američania ho oslobodili v rakúskom Ebensee. Začal pre nich pracovať ako tlmočník a rozhodol sa, že sa do rodného Holandska už nevráti. Bol presvedčený, že z jeho židovskej rodiny aj tak nikto nezostal nažive. Po vojne sa chcel stať Američanom so všetkým - od imitácie amerického vystupovania a pitia coca-coly po zdieľanie viery v krajine neobmedzených možností. Po niekoľkých pokusoch o nový začiatok si natrvalo vybral San Francisco. Až deväť rokov po svojom oslobodení práve tam dokázal zakotviť. Garciova kniha je neobvyklým spomínaním. Autor totiž nerozpráva len o prežitom utrpení, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré malo pre celý jeho ďalší život – ao tom, ako musel svoje predstavy meniť. V závere sú pripojené spovede jeho detí a vnukov, čo naznačuje, že sa mu podarilo v živote uspieť. Takže predsa len americký happy-end? Nie tak celkom. Ďalšie generácie totiž kriticky opisujú, ako sa vyrastá s traumami holokaustu. Napriek tomu ani ich svedectvo nevyvoláva skepsu a smútok. Naopak. Príbeh Maxa Garcia je plný tvrdohlavej životnej energie. Rozpráva o tom, že aj tak desivú skúsenosť možno skrotiť a znovu naplno žiť.