V Bielej Hore uvádza autor domáce názory a spory do širšieho kontextu európskeho ducha tragickej epochy. Kniha preto nevychádza v ústrety ani jednej z ideologicky rozvášnených strán. Povstanie „českých stavov“ (medzi ktorého účastníkmi nachádzame polovicu Nemcov) bolo totiž zo všetkého najviac konfliktom dvoch nemeckých panovníkov českého kráľovstva, podnieteným náboženským fanatizmom niektorých vodcov. Bolo zbytočnou tragédiou, pri koreňoch ktorých stál vplyv nepatrnej nezodpovednej menšiny. Porážka na bojovom poli však ukončila českú štátnosť, ale tá sa vytrácala už od voľby prvého Habsburgu na český trón (1526). Šľachtická republika ako možné riešenie nepripadala vzhľadom na mocenské pomery do úvahy. Prípadné víťazstvo stavov by bolo viedlo k prenasledovaniu katolíkov, ako sa to dialo v rokoch 1618–20. České krajiny by sa boli dostali do vleku luteránskeho Nemecka a je pravdepodobné, že by boli ponemčené. Násilnú rekatolizáciu väčšinového nekatolíckeho národa (z 80 percent!), výsledok amorálneho nemeckého augšporského mieru „cuius regio eius religio“ (1555), považuje historik za úplnú pohromu, ktorá sa vyznačovala hromadným lámaním charakterov a odmeňovaním kariéristov. Také bolo šialenstvo Európy. Pekár odmieta ideologizáciu dejín, „temno“ je nezmysel, a vyjadruje obdiv k barokovej kultúre, ako sa u nás rozvinula po tridsaťročnej vojne: „Historik musí pripustiť tiež, že barok, ktorý s víťazom vstúpil ako nový duševný vládca do dobytého Českého kráľovstva, niesol so sebou veľmi silný živel kultúrny. Ten netkvel len v jeho estetickom bohatstve..., ale záležal aj v citovom dôraze... Barok dal svojimi stavbami, svojimi nespočetnými sochami... nezmazateľný ráz českej krajiny, vtlačil aj ľudu v príbytku, kroji, piesni, ba v cítení aj živote pečať svoju, stvoril… svet Babičky, v ktorom sme sa naučili stretávať, čo si špecificky českého az ktorého vyšli posledné generácie nášho národa. (…) Popieram, že s víťazstvom protireformácie začína sa v duševnom živote krajiny jediná bezútešná púšť… kto prihliadne bližšie, nájde v čase protireformačnej popri hojných svedectvách duševného úpadku, šíreného násilím autority začasté obmedzené, tiež doklady mravnej snahy, stopy duchovnej stáť tým vyššie v našom obdive, čím pohotovejší a bezohľadnejší bol duch útlaku, ktorému sa odvážila čeliť...“