Kniha sa zaoberá vzťahom habsburskej monarchie k sociálnej politike priemyselných podnikateľov. Skúma záujem štátnych úradov o tzv. blahodárne zariadenia, ktoré vznikali v industrializujúcich sa mestách. Blahodarné zariadenia poskytovali zabezpečenie ľuďom, ktorí opustili svoj domov a vydali sa hľadať nové uplatnenie. V podnikových domoch a ubytovniach našli prístrešie. V továrenských školách si doplnili vzdelanie a získali znalosti potrebné na prácu v továrenskej výrobe. Pokiaľ ochoreli alebo prišli k nezavinenému úrazu, dostali skromnú podporu od závodnej nemocenskej pokladnice, ich potomkovia potom azyl v sirotinci. Okrem úľavy od bolesti tela sa im dostalo duchovné útechy v kostoloch, modlitebniach a synagógach. S nástupom konzervatívnej vlády na konci sedemdesiatych rokov 19. storočia sa zvýšil počet sociálno-politických opatrení. Úrady kládli dôraz na výstavbu a prevádzku blahodarných zariadení. Rozvíjali "novú pedagogiku sociálnej existencie". Pokúšali sa vtlačiť posttradičné spoločnosti pevný poriadok. Domy, školy, sirotince a svätostánky získali premyslenú dispozíciu a prehľadne členili mestský priestor. Rozdeľovali pracovníkov podľa pohlavia, rodinného stavu a profesie. Registrovali jedincov, normalizovali ich správanie a usmerňovali každodenný život.