Neveľká novela je nabitá dejom a šokujúcimi dokumentmi. Niektoré pochádzajú zo sovietskych, resp. ruských archívov, napr. smernica o rozobraní zariadení nemeckých koncentračných táborov a ich opätovnom zložení v táboroch GULAGu alebo smernica o zaobchádzaní so zlatými zubami väzňov zosnulých v sibírskych lágroch, väčšinu z nich však autor objavil počas svojej výskumnej práce v ženevských archívoch.
Hlavná hrdinka románu deväťdesiatročná Taťána Alexejevna sa v márnom zápase s Alzheimerovou chorobou pokúša prerozprávať otrasný príbeh svojho života. Narodila sa v Londýne na začiatku 20. rokov 20. storočia. Spolu so svojím otcom, ktorý sa stal diplomatom nového režimu, sa vrátila do Ruska a po jeho smrti začala pracovať ako pisárka a prekladateľka pre ministerstvo zahraničia. Bola to doba masových čistiek a mnoho jej spolupracovníkov zo dňa na deň zmizlo. Taťáne prechádzalo rukami ohromné množstvo často zarážajúcich dokumentov: o nemeckých komunistoch vydaných na smrť späť do Nemecka, o sťahovaní protifašistických kníh z obchodov, o ruskom veľvyslancovi vo Francúzsku Nikolaji Ivanovovi, ktorý bol kvôli svojmu kritickému postoju voči Hitlerovi armáda pustošila východ ZSSR, odsúdený do pracovného tábora za antinacizmus. Medzi dokumentmi, ktoré mala preložiť, boli aj opakované listy Medzinárodného výboru Červeného kríža, ponúkajúce sprostredkovanie výmeny zajatcov či aspoň uľahčenie ich situácie, na ktoré však sovietske úrady zodpovedali tvrdošijným mlčaním. Osud Taťány a celej jej rodiny sa začal meniť, keď v jednom zo zoznamov zajatcov objavila meno svojho muža a bola postavená pred otázku, či má v preklade jeho meno uviesť, a tým na neho, na seba aj svoje deti privolať hnev režimu, alebo jeho meno vynechať, čo však bolo rovnako nebezpečné.