Kniha Karola Sládka sa pokúša veľmi čítavým a napriek tomu remeselne zdatným spôsobom o uchopení ruskej spirituality 19. storočia a prvej polovice 20. storočia. Text, ktorý rozoberá náročné otázky, je písaný veľmi presvedčivo as patričnou akríbiou.

Autor sa sústredí na najznámejších a najvplyvnejších autorov a osobnosti zvoleného obdobia. Medzi duchovnými otcami ruských teológov 20. storočia si vyberá Dostojevského a Solovjova; z teológov prvej generácie "strieborného veku" si zvolil Florenského a Bulgakova; z druhej generácie to sú emigranti Evdokimov a Losský, ktorí bez pochyby vychádzajú z domácej ruskej tradície, ale zároveň reagujú na myšlienkové prostredie, v ktorom žijú. Sládok sa u jednotlivých postáv zameriava na ústrednú myšlienku ich odkazu, čo mu však nijako nebráni v tom, aby - pokiaľ mu to plánovaný rozsah dovolí - ich predstavil v ich komplexnosti.