Antológia Čítanie o Vladislavi Vančurovi s podtitulom Kritické rozpory (1923-1969) alebo "Pravda sa zle ore" je chronologicky usporiadaným výborom z kritických, polemických a bilančných článkov, predstavujúcich spisovateľovu osobnosť v jej premenách od experimentátora a experimentátora. Texty sa sústredia na obdobie, keď sa autorov kritický a literárnohistorický obraz utváral, resp. kedy bol jeho kanonizovaný a do značnej miery redukovaný obraz prehodnocovaný. Žánrovo rôznorodé texty antológie zahŕňajú jednak dobové ohlasy, ktoré bezprostredne reagovali na vydanie niektorého z autorových diel, často s ambíciou zachytiť premeny aj konštanty jeho osobitej poetiky (J. Vodák, J. Hora, A. Novák, JB Čapek, FX Šalda, P.). Fraenkl, P. Eisner, B. Fučík atď., jednak literárnokritické portréty, štúdie a eseje, ktoré sa už od druhej polovice dvadsiatych rokov usilovali Vančurovu autorskú osobnosť začleniť do kontextu súčasnej českej literatúry a autorovu tvorbu postihnúť v jej tematických a tvárnych jej stále otvorenej celistvosti a komplexnosti (F. Götz, AM Píša, K. Sezima, B. Václavek, M. Rutte, F. Halas, A. Vyskočil, J. Mukařovský, T. Vodička). Uprednostnené sú texty polemickej, reflektujúce krajnosti autorovho štýlu a jazyka, ktoré vyvolávali početné kritické kontroverzie, prerastajúce aj v otvorenej polemiky a rozpory, ktoré sa dotýkali nielen čisto umeleckých otázok poňatia avantgardnej modernosti, ale aj širších otázok sveto o Tri rieky). Antológia predkladá výber reflexií autorovej tvorby od prvých poviedkových kníh až po články, dokazujúce znovuoživený záujem o jeho dielo od druhej polovice päťdesiatych rokov do konca šesťdesiatych rokov (M. Kundera, J. Opelík, J. Brabec, J. Lopatka): v inšpiratívnom ovzduší znovuobjavovaného vančurovského „vedomia súvislostí“ bol Vančura premýšľaný ako živá hodnota, inšpiratívny odkaz jeho estetického projektu bol konfrontovaný so súčasným stavom umeleckej tvorby a jej reflexie.