Vnútrozemie ostrova Nová Guinea bolo dlho bielym miestom na západných mapách. Pri prieskumných cestách v 20. storočí vyšlo najavo, že tam vtedy žili veľké ľudské populácie, ktoré zostávali po tisícročia izolované od pobrežných oblastí. Kniha sa venuje výkladu prvých kontaktov medzi Papuáncami a cudzincami, ako autor nazýva Európanmi a Austrálčanmi ovládajúci ostrov. Príchod cudzincov nezriedka vyvolal u Papuáncov šok. Kvôli farbe ich pokožky ich považovali za vracajúcich sa zosnulých predkov, inokedy za nebezpečných duchov či potomkov bytostí zo začiatku času, ktorých príchod je predzvesťou konca sveta. Po opadnutí prvotného šoku často dochádzalo k tvrdým stretom medzi cudzincami a Papuáncami. Výpravná a čítavo napísaná publikácia líči priebeh významných prieskumných ciest, ktoré dostali vnútrozemie ostrova na mapy. Autor sa tiež zaoberá koloniálnym usporiadaním teritórií Papua a Nová Guinea, opisuje dobové rasistické názory a praktiky a ukazuje, ako sociálna antropológia poskytla cudzincom oporu pre ich civilizačné aktivity na ostrove. Cudzincom sa veľmi rýchlo podarilo presadiť medzi Papuáncami vlastnú predstavu civilizácie a zmeniť raz a navždy ráz tamojších kultúr.