Dejiny smrti sú jedným z vrcholných diel modernej francúzskej historiografie. Philippe Aries ich spísal po dvadsaťročnom zhromažďovaní literárnych, archeologických, obrazových i liturgických prameňov rovnako ako spisov úradnej proveniencie. Výsledok jeho snaženia predstavujú fascinujúce dejiny vzťahu človeka k smrti, ktorý sa sformoval na rozhraní antického a kresťanského sveta a pretrval hlboko do 19. storočia.
Aries plasticky a takmer vyčerpávajúcim spôsobom zachytil historické premeny európskej mentality vo vzťahu k rôznym podobám umierania. V centre jeho záujmu stála problematika dejín pohrebného rítu, vzniku cintorínov a jej vizuálnych premien, vzťahu človeka k mŕtvemu telu či lekárskych prístupov k smrteľnej agónii. V duchu francúzskeho dejepisectva školy Annales podrobne skúmal spôsoby jednania a uvažovania v posledných okamihoch života, a to ako v elitnom prostredí panovníkov a aristokracie, tak vo svete mešťanov a vidiečanov. Farebným prameňom na zachytenie týchto mentálnych predstáv mu boli testamenty a pre mladšie obdobie najrôznejších denníky a iná memoárová literatúra. Pretože v kresťanskom svete smrťou život nekončí, musel sa systematicky dotknúť aj dobových názorov – a ich premien – na posmrtný život: posledný súd, očistec a nádej na večnú spásu. Hoci je najrozsiahlejšia časť Ariesovho textu je venovaná dejinám stredoveku a raného novoveku, napriek tomu jeho kniha nechýba ani úvahy o podobách smrti v modernom svete. Porovnávanie predmoderných a dnešných predstáv vyznieva trochu tristne, pretože počas mnohých storočí došlo k výraznému odindividuálneniu smrti, k zatlačeniu smrti a umieraniu na okraj záujmu spoločnosti ak "uväzneniu" smrti do neosobných nemocníc.

Prečítanie Dejín smrti rozhodne nie je jednoduchou záležitosťou. V mnohých ohľadoch nás totiž núti premýšľať o podstate ľudského života a strate úcty k jeho bolestnej podobe – k smrti, ktorá uzavretím nemocníc v čase koronavírusovej epidémie získalo netušený rozmer.