Monografia o hudobnom skladateľovi Karlovi Reinerovi (1910-1979) čiastočne spláca dlh, ktorý má šeská muzikológia voči ťažko skúšanej umeleckej generácii, ktorá prešla dvoma totalitnými režimami. Dvadsiate storočie i privátne osudy ľudí s ním späté sú plné napätia, zvratov. V prípade Karla Reinera sú pritom dané židovským pôvodom, sporom medzi nemeckou a českou národnou identírou a skorým rozhodnutím pre českú kultúru, zložitú voľbu životnej dráhy v rokoch hospodárskej krízy, okupáciou a väznením v koncentračných táboroch, rokmi päťdesiatymi a hľadaním cesty z estetického dikta. aj problémy s oficiálnym prijatím jeho avantgardnej umeleckej orientácie . Autor monografie sleduje čitateľsky prístupnou formou skladateľovej životnej peripetie i jeho dielo chronologicky od štúdia u Aloisa Hábu a Jozefa Suka, raného príklonu k hábovskej avantgarde, pôsobeniu v Burianove povojnové roky dočasného ústupu z avantgardných pozícií i opätovného znovunájdenia vnútornej sily a nadviazanie na Hábovu školu v šesťdesiatych rokoch až po vrcholné diela rokov sedemdesiatych rokov. k progresívnym smerom 20. storočia.