Košík je prázdny
Kategória tovaru

Dve tváre - Súkromný život osvienčimských vrahov


Ten ich teplý, vypúknutý dom predstavuje neskutočný kontrast k miestu, v ktorom sa zdržiavam, v ktorom naďalej spávam.
Predaj ukončený

Výpredaj tovarov tejto kategórie - zľavy až 80%


Podrobný popis

Ten ich teplý, vypúcaný dom predstavuje neskutočný kontrast k miestu, v ktorom sa zdržiavam, v ktorom naďalej spávam. Nedá sa uveriť, že naše svety delia sotva niekoľko metrov prehradených ostnatým drôtom. Nemôžem osudu odpustiť, že ma poslal na zlú stranu. Koniec koncov nedokážem pochopiť toľko vecí. Už len to, že ten jej manžel, mimoriadne brutálny esesman, ktorý sa vracia domov v topánkach postriekaných ľudskou krvou, sa hrá s deťmi a objíma svoju ženu... Najhoršia vec, ktorú musím robiť, je čistenie jeho vysokých topánok. Umazané od blata sú vždy cítiť smrťou, zostávajú na nich jej stopy, že sú aj jeho zbraňou. Pred očami mi vyvstáva, ako nimi kope moja spoluväzenkyňa, videla som to predsa už toľkokrát. Jeho zlosť a kopance zabili nejednu z nás. A ja teraz starostlivo krémujem a leštím tie odporné bagančatá. Ponáram do nich ruku a pridržujem ich medzi kolenami. Mám chuť zvracať. Odér krému sa mieša s pachom kože a ja si uvedomujem, že ak sa mi to peklo podarí prežiť, už nikdy, naozaj nikdy nebudem čistiť topánky. Ann, esesmanova žena, ktorá sa práve prisťahovala do Osvienčimu, sa v novom domove spočiatku necíti dobre. Je vydesená, pretože ešte nikdy svojho milovaného Hansa nevidela tak unaveného. Nadobúda presvedčenie, že jeho práca musí byť skutočne ťažká a vyčerpávajúca, pretože jej muž je podráždený. Najviac ju trápi to, že jej nechce povedať, čo presne robí, čo v nej vyvoláva ešte väčší nepokoj. Ann nepochybuje o tom, že neustály kontakt s tými zločincami v pruhovaných pyžamoch sa negatívne odráža na jeho zdraví. Po úmornej práci v osvienčimskom tábore sa esesmani vracali do svojich domovov, priamo do náručia svojich žien a detí. Neďaleko za táborovými drôtmi pestovali ruže alebo chovali králiky, v záhradách radostne poštekávali psy. O ich pohodlie sa starali väzni a miestni civilisti, ktorí pre nich museli pracovať. Esesmani pili v miestnej kantíne, chodili do verejného domu, jazdili na výlety a zamilovávali sa do dievčat z okolia. Niektorým sa život v Osvienčime tak zapáčil, že ho nechceli opustiť. A niektorí sa tam vracali dokonca aj po vojne.