Vasilios Chaleplis sa vo svojom básnickom debute dostáva na samú hranicu svetov – tých intímnych, ktoré si nesieme v sebe, a tých natoľko vzdialených, že ich navštevujeme len v našich najdivokejších predstavách. Básnický subjekt sa týmito diaľkami necháva unášať, aby sa vzápätí vracal späť cez pahorky vlastnej pamäte a túlal sa ako flanér krajinou svojho detstva aj ulicami prítomnosti. Raz verše s nadhľadom priznávajú životu jeho paradoxnú a tragikomickú podobu, inokedy zase až v nebezpečnom priblížení ukazujú jeho surovú krutosť, ale aj nehu. Zároveň v nich však zostáva túžba zachovať tajomstvá, ktoré sú pre naše putovanie podstatnejšie, než sa domnievame.