Kniha Mentis oculis sa zaoberá hlavnými témami maliarskeho a teoretického diela Františka Kupku (1871-1957), ktorý ako jeden z prvých umelcov na svete zavrhol napodobnenie vonkajšej reality. Rozvinul vlastné pojmoslovie, súvisiace s prechodom predmetného umenia do nepredmetného a bezpredmetného. Päť kapitol sleduje strhujúce osudy jeho práce od príchodu do Paríža v polovici deväťdesiatych rokov 19. storočia, kedy uskutočnil obraz Biblioman, ktorý vždy kládol na začiatok svojej tvorby, po záverečné päťdesiate roky 20. storočia, keď v neskorom veku namaľoval významný obraz Samostatná biela. Jednotlivé oddiely sa venujú rôznym spôsobom osvojenia si javovej reality a znázornenia ľudskej postavy, protikladu doslovného významu a súslovia cosa mentale, približujú zvraty medzi základnými a doplnkovými farbami, zameriavajú sa na sen a rozdvojenie osobnosti, sústreďujú sa na pomer myšlienkovej stavby a súčasnej architekti. Vzájomne previazaný teoretický pôdorys odkrýva styčné rozhrania týkajúce sa Kupkovho prístupu k telu, duši a duchu, ktoré umožňujú zaradiť jeho odkaz do bohatých súvislostí s dobovou estetikou, filozofiou, teóriou vnímania a psychiatriou. Po prekonaní alegorického a symbolistného obdobia vystaval Kupka svoj svojbytný svet z podnetov poskytnutých mu „očami mysle“.