Monografia sleduje dielo Jozefa Škvoreckého v českom i svetovom kontexte doby jeho vzniku. V štyridsiatych rokoch nadväzuje jeho poetika na civilizmus Skupiny 42 svojím záujmom o všednodenný život a hovorovú reč aj orientáciou na angloamerickú literárnu tradíciu. Ďalší silný dobový vplyv predstavuje existencializmus, ktorý poznamenáva autorov prístup k životu už od Zbabelcov. V päťdesiatych av šesťdesiatych rokoch reaguje Škvorecký na všeobecne pociťovanú krízu jazyka a románu širokým registrom tvorivých postupov: od otvorenosti a fragmentarizácie románovej formy (Tankový prápor, poviedkové cykly), inšpirácia filmom a okrajovými literárnymi žánrami (detektívky, Lvíčky) Legendy Emöke a Bassaxofónu. Skúsenosť exilu výrazne posilnila jeho domovské právo v dvoch kultúrnych oblastiach, českej a angloamerickej. Jeho schopnosť evokovať zážitok strateného času vizuálnym detailom a absolútnym sluchom pre hovorový jazyk vytvára dojem autenticky zachytených scén a epizód. Zložitá, filmovým strihom inšpirovaná kompozícia ich spája v takmer surrealistickú koláž, vyjadrujúcu chaos súčasného sveta. Intertextualita, početné literárne a hudobné alúzie ho zbližujú s postmodernými tendenciami, jeho hlboko zakotvený kresťanský humanizmus a zmysel pre grotesknú zmes vysokého a nízkeho v ľudskom živote nadväzuje na tradície české a stredoeurópske.