Jaroslava Hercíková svojou deviatou zbierkou opäť hádže vidly do zabehnutého vnímania poézie. Jednotlivé textové útvary opakovane balansujú od zámernej naivnosti k premyslenej poetickosti. Vo svojej poézii pôsobí ako neriadená a nezastaviteľná planéta, rútiaca sa bezohľadne nekonečným literárnym vesmírom, nemilosrdne od seba odrážajúce otravné planétky plné zabehnutostí, zvykov, úzov, noriem či (ne)etických kódexov.
Zbierku poézie kongeniálne ilustrovala Alena Petříčková (cyklus Hlavy); jej výtvarné diela zbierku dopĺňajú, umocňujú, tvoria z nej kompaktný celok.