Príbeh situovaný do východných Čiech voľne nadväzuje na autorkin román Odpusť, že som sa vrátil a približuje osudy ľudí, ktorí sú po prekonanom utrpení počas prvej svetovej vojny o viac ako dvadsať rokov neskôr znovu konfrontovaní s dopadmi vojnových útrap. Sleduje, ako chatrnú škrupinu propagandou prezentovaného pokojného a bezpečného života v protektoráte nahlodávajú silnejúce represie gradujúce počas heydrichiády a likvidácia odbojového a neskôr aj partizánskeho hnutia. Utrpenie pardubických obyvateľov bolo zavŕšené v druhej polovici roku 1944, kedy mesto zažilo bombardovanie Spojencami, ktorým sa až na tretíkrát podarilo dokončiť likvidáciu rafinérie vyrábajúcej syntetický benzín. Román je psychologickou sondou do životov obyčajných ľudí žijúcich v protektoráte aj amerických letcov vysielaných ku koncu vojny z talianskych základní nad naše územie, aby likvidovali priemysel zameraný na vojnovú výrobu. Kniha vzdáva úctu tým, ktorí napriek všadeprítomnému strachu a nebezpečenstvu dokázali podať pomocnú ruku. Je o láske v mnohých podobách - zrelé, vášnivé, vysnívané, zakázané aj opovrhované. Je o hľadaní identity, o statočnosti, nezištnosti, klamstve i bezohľadnosti. Ukazuje, že pravda má toľko tvárí, koľko je jej nositeľov a pozorovateľov.