Marcus Aurelius (121-180) je neobvyklým zjavom v starovekom písomníctve. Preslávil sa ako rímsky cisár (161-180) a zároveň filozof. Vládol vo veľmi nepokojnej, krízovej dobe, plnej vojnových konfliktov s barbarskými kmeňmi, ktoré útočili na rímsku moc. Pri výprave na sever proti Markomanom sa r. 179 dostal až na územie dnešného Slovenska do oblasti Trenčína. Bol veľmi vzdelaný a literárne činný. Jeho filozofickú orientáciu významne ovplyvnilo štúdium diel stoika Epiktéta. Zachovala sa od neho okrem iného latinsky písaná korešpondencia, ale najväčší ohlas dosiahol súbor jeho grécky písaných krátkych filozofických úvah a poznámok, ktoré si vyhotovoval počas vojnových výprav. Boli nazvané Ta eis heauton (?? ??? ??????), česky Hovory k sebe. V nich osobitým spôsobom zhrnul svoje myšlienky o ľudskom údele a zmysle existencie, s maximálnym dôrazom na etické otázky. Zdôrazňuje v nich pominuteľnosť ľudského bytia, neustálu zmenu, vznik a zánik, a odvoláva sa na princíp prirodzenosti, na predurčenosť všetkých živých bytostí a ich rovnosť. Hovory k sebe patria k najúspešnejším titulom Antickej knižnice, v klasickom preklade Rudolfa Kuthana tu vychádzajú už tretíkrát.