Kniha prináša tri štúdie na pomedzí rozdielnych, a napriek tomu vzájomne previazaných interpretačných perspektív filozofie, resp. hermeneutiky a literárne vedy.

Prvá štúdia sa pokúša v troch oddelených krokoch explikovať filozofické aspekty Haškovho románu Osudy dobrého vojaka Švejka. V prvom kroku sa vychádza od sledovania výskytu tvarov slova filozofovať a zostupuje sa cez niekoľko vrstiev k možnej vlastnej filozofickej naliehavosti Haškovho románu, ktorá vyviera z konfrontácie jedinca s dejinami. Druhý krok pripomína začlenenie Haškovho románu do dejín moderného románu v poňatí Milana Kunderu, ktorý zároveň ukazuje, že tieto dejiny sú oi určované tým, ako sa moderný román sám na fenomén dejín vzťahuje. V treťom kroku sa v kontexte Heideggerových dejín metafysiky predkladá pokus vidieť, ako Haškov román odpovedá na situáciu konca týchto dejín.

Druhá štúdia porovnáva Haškovu tvorbu s myšlienkovým a tvorivým svetom Georga Lukácsa, a to nielen ohľadom možnosti zaradenia Haškových Osudov v rámci Lukácsovej typológie románu, ale odhaľuje aj hlbšiu intelektuálnu spriaznenosť oboch autorov cez motív zvecnenia človeka, ktoré je príznačné obrany proti nemu.

Posledná štúdia chápe Haškov román ako modernistické dielo, ktoré má svojimi postupmi blízko Eliotovej Pustej zemi, Joyceovmu Odyseovi a Rilkovým Elégiám z Duina. Štúdia sa zameriava na dve zmienky z predslovu a doslova k prvému dielu, venovanej Hérostratovi a svätému Aloysiovi. Obe zmienky je možné uchopiť v perspektíve aplikácie tzv. mýtické metódy typické pre modernistickú literatúru. Cieľom poslednej štúdie je potom zvážiť, čo spája hľadača večnej slávy a masturbátora falošnej kultúry, už v románe predstavujú určité výchovné paradigmy, oproti ktorým sa však konečnou výchovnou paradigmou stáva sám Švejk.