Spandakárika, „Tantrická pieseň božskej pulzácie“ je považovaná za dielo, ktoré odovzdal priamo pán Šiva svätcovi Vasuguptovi na vrchu Kailás. Vasuguptov žiak, svätec Kšémarádža, nazýva vo svojom komentári týchto päťdesiatdva veršov srdcom Mahámudry (Veľkého kozmického gesta). V knihe Jóga Spandakárika predstavuje Daniel Odier čitateľom preklad pôvodného textu spolu s vlastným komentárom as komentármi viac ako tridsiatich rôznych tantrických majstrov. Najstarší majstri Spandakáriky považovali celý vesmír vrátane hmoty za vedomie a toto poznanie ich viedlo k rozvinutiu zodpovedajúcej jogovej praxe. Posvätný tanec Spandakáriky, nazývaný Tándava, je nesmierne jemný a jeho dokonalé zvládnutie vyžaduje tisíce hodín praxe. Prekonáva však všetky ostatné formy fyzickej praxe a umožňuje praktizujúcemu, aby vstúpil do kontaktu s vnútornou božskou pulzáciou. Po zvládnutí tretieho stupňa jogín či jogínka sú schopní vyvolať v priestore Šivov tanec. Toto umenie spodobňujú sochy v indických a tibetských tantrických chrámoch. Po dosiahnutí tohto majstrovstva nie je už energia zviazaná obmedzujúcim vnímaním dvojnosti. Telo i myseľ sa premieňajú, stávajú sa nespútanými a vytvárajú sféru, ktorá v sebe obsahuje všetko, čo bolo predtým zvonku. V knihe Jóga Spandakárika odovzdáva Daniel Odier toto miznúce učenie tak, ako ho prijal od svojho tibetského majstra Kalu Rinpočeho a od svojej učiteľky, kašmírskej jogínky Lalíty Déví. Okrem prekladu Jóga Spandakáriky Daniel Odier do knihy zahrnul aj ucelený preklad Vidžňána Bhairava tantry, ktorá patrí k najstarším zdrojovým textom jogy.