Theodore Roszak, jeden z najvýznamnejších amerických historikov a sociológov 20. storočia, sa preslávil už v roku 1970 svojim "sociologickým bestsellerom" The Making Counterculture (Ako sa robí kontrakultúra), v ktorom rozoberá príčiny premeny industriálnej kultúry na kultúru postindustriálnej kultúry. alternatívnych postojov medzi mládežou. V knihe Kde končí pustatina?, ktorej názov odkazuje na slávnu Eliotovu báseň a ktorú o tri roky neskôr na predchádzajúcu prácu voľne nadviazal, Roszak skúma, ako a prečo v západnej kultúre došlo k potlačeniu transcendentného rozmeru ľudskej osobnosti a nakoľko tento proces prispel k rýchlemu rozvoju umelého životného prostredia a technokratickej politiky v mestsko-priemyselnej spoločnosti.
Roszak tvrdí, že už dávno minula doba predstierania, že smrť Boha nie je politickou realitou. Represia náboženskej vnímavosti, ku ktorej v našej kultúre došlo počas niekoľkých posledných storočí, ako by sa stala spoločenskou a ekonomickou "nutnosťou", rovnako ako prejavy fyzického vykorisťovania človeka alebo prírodných zdrojov. Konštatuje, že pre rozvoj mestsko-priemyselnej kultúry bola evidentne rovnako dôležitá ako akumulácia kapitálu alebo hlásanie tuhej továrenskej disciplíny. Dokazuje, s akou dôslednou bezohľadnosťou a akými prostriedkami bola represia náboženského cítenia v priemyselnej spoločnosti uplatňovaná.
Vo svojom diele Roszak sprevádza čitateľov dejinami západnej kultúry a snaží sa mu ukázať, akú "pradávnu gnózu" (magickú a sviatostnú víziu prírody) nahradila v západnej spoločnosti koncepcia "jedinej vízie", predstavujúca dominantný svetonázor vo všetkom všade materialistickej spoločnosti. Pokúša sa o znovunájdenie duchovného rozmeru života, ale aj o hľadanie vyváženého vzťahu človeka k prírode. Roszak vlastne predvída nástup novej ekologickej vnímavosti, ústiacej do zrodu rozličných ekologických snáh a hnutí. Obracia sa v prvom rade na zástupcov najširšej vedeckej obce a dúfa, že práve ona by mohla podporiť duchovnú regeneráciu, ktorej potrebu naliehavo pociťuje. Keď svoju knihu končí slovami: "Myslím, že budúca nová politika, a možno aj radikalizácia celej našej spoločnosti vzíde práve z energie duchovnej a ekologickej obnovy," nemožno v ňom prepočuť jedného z prvých hlásateľov "zelenej politiky", ktorá od osemdesiatych rokov 20. storočia začala získavať (predovšetkým v západoeurópskych demokraciách) neprehliadnuteľnú pozíciu. Napriek tomu, že radikálny odklon od materialistickej "jedinej vízie" našu kultúru zrejme ešte len čaká, nestráca Roszakova štúdia nič na svojej naliehavosti ani na začiatku tretieho tisícročia. Vývoj dal totiž mnohým jeho kritickým aj podnetným úvahám za pravdu.