Medzi Talibancami a bláznami, čo prišli zachraňovať svet. Denník z Afganistanu.
"Kam sa nedostane džíp, vyrážajú prieskumné výpravy na koňoch. Putujú po horách a zisťujú, čo ľuďom chýba." Písalo sa v roku 2003 v časopise National Geographic o našej práci. Niektorí nás, humanitárnych pracovníkov, mali za dobrodruhov, iní za hrdinov. Zložité geopolitické otázky vtedy kládol len málokto, rovnako ako sa nepochybovalo, či pomoc nie je len ďalšia forma dominancie Západu. Tie otázky sme si pokladali sami, ale zároveň sa radi nechali niesť na vlne mierneho obdivu. Viedol som prvú humanitárnu misiu Človeka v núdzi v Afganistane, krátko po páde Talibanu. Keď sa teraz po dvadsiatich rokoch opäť vrátil k moci, znamená to, že bola naša práca márna? A aký vlastne Afganistan bol? Krajina bola vtedy hrozne prívetivá. Ľudia mali ohromné očakávania, ale zároveň pokoru voči tomu, čo sa tam dialo aj aká je naša rola. Bolo to hrozne pozitívne v tom, že sa krajina naozaj budovala. Opravovali sme domy aj školy. Deti sa začali vracať do lavíc a dospelí začali farmárčiť a podnikať. Bolo to vlastne hrozne fajn. Veci, ktoré sme v Afganistane urobili, nezmiznú. Obyvatelia aj krajiny sa hrozne posunuli. Vzdelanie, vedomosti a zručnosti ľuďom nikto nevezme.