Súčasná doba je často charakterizovaná ako éra obrazov, uprednostňujúca vizuálne vnímanie sveta. Predkladaná publikácia si kladie otázku, v akej miere a akými spôsobmi bol tento prístup k svetu uplatňovaný v minulosti. V úvode je predstavený koncept transdisciplinarity, ktorý ponúka možnosť rozvinúť predchádzajúce metodologické teórie a ústrojne ich prepojiť s praxou. V ďalšej časti autori sledujú proces formovania kultúrneho dejepisu ako svojbytnej formy historikovej práce v českej historiografii od konca 19. storočia do roku 1989. Riešenie problémov spätých s kultúrnymi dejinami sprevádzal neustály dialóg medzi historiografiou a ďalšími vednými odbormi, medzi ktorými zaujímal významné miesto deja. Praktické výsledky tejto rozpravy prináša záverečný blok kapitol, v ktorých sa autori venujú otázkam vzťahu textu a obrazu, kultu a priestoru, imaginácie, reprezentácie či miest pamäte na príkladoch zvolených z dlhého obdobia od raného stredoveku až po našu nedávnu minulosť.