Inovačná doktrína Blitzkriegu, založená na súčinnosti tankových zväzkov, delostrelectva a bojového letectva, priniesla nemeckej armáde na začiatku druhej svetovej vojny na všetkých bojiskách nielen prevahu, ale aj poznatok, aké je dôležité nepripustiť, aby nepriateľ mohol svoje tanky nasadiť obdobne. Preto sa Nemci tiež stali priekopníkmi vo vývoji prostriedkov na ničenie tankov, od raných ručných protitankových zbraní a protitankových kanónov malých kalibrov, účinných na krátku vzdialenosť, až k vytváraniu špeciálnych protitankových jednotiek Panzerjäger s ťažšou a účinnejšou výzbrojou. Druhý zväzok diela Lovci tankov, história Panzerjäger 1943–1945 v deviatich kapitolách detailne popisuje nasadenie jednotiek Panzerjäger na jednotlivých bojiskách, ich úsilie čeliť lavínam spojeneckým tankov novými a čím ďalej tým silnejšími protitankovými zbraňami. Na základe dobových fotografií a ďalších unikátnych dát Anderson demonštruje, ako Nemci zavádzali do výzbroje protitankové kanóny neustále rastúcich kalibrov, ako prakticky každý tankový podvozok použili na prestavbu na špeciálne protitankové vozidlá s výkonnými kanónmi, pre ktoré sa vžil názov stíhač tankov Jagdpanzer. Kniha líči, ako boli Nemci kvôli nedostatočnej kapacite vlastného priemyslu nútení v roku 1942 upravovať trofejnú techniku na stíhače tankov, a ako neskôr pri strojoch ako Ferdinand, Nashorn a Jagdpanther nielen dospeli k kalibru 8,8 cm, ale tiež, aby nahradili kvant použili kanón 12,8 cm u monštier, akým bol Jagdtiger, a ako v protiklade k nim vyvinuli jednoduchú pechotnú zbraň, akou bola pancierová päsť Panzerfaust. Naprieč dejinami vojenstva sa tiahne nekonečný príbeh súboja medzi doktrínou útoku a obrany, medzi mečom a štítom, medzi strelou a pancierom, a Thomas Anderson dielom Panzerjäger k nemu pripísal navýsosť zaujímavú kapitolu.