Po dovŕšení sedemdesiateho roku svojho života nadobudol Viliam Flusser dojem, že dosiahol zrelosť, ktorá ho oprávňuje na to, aby spísal to, čo sám nazýva sumou. Vtedy ešte netušil, že táto suma sa podivnou súhrou okolností stane aj jeho nedokončeným filozofickým závetom.
Kto sa však začíta do diela Ľudská genéza, hoci by išlo o sviatočného návštevníka Flusserových textov, po chvíli zistí, že sa ocitol v myšlienkovej krajine, ktorej vládne sviežosť a originalita výpovede. Dielo Ľudská genéza síce zostalo nedokončené, ale aj z toho, čo sa zachovalo, je zrejmé, že rozhodne nejde o žiadny súhrn Flusserovho myslenia. Snaha dostať sa až za slová, ktoré mnohokrát mätú a odvádzajú od toho podstatného, získava nový myšlienkový terén. Flusserov svojrázny zmysel pre iróniu a nadsadenie oblieka slová do prekvapivých kostýmov tak, aby vyhovovala jeho odhaľovaniu jednotlivých krokov genézy človeka. Slová, akými sú napríklad úprimnosť a povstanie, sa tak ocitajú v kontexte, v akom by sme ich ťažko očakávali.
Hoci sme podľa Flussera uprostred kultúrnej krízy, je text, ktorý chce poodhaľovať pozabudnuté korene ľudskej existencie, zároveň výzvou na smiech, pretože ochota brať niektoré skutočnosti vážne môže byť príčinou čohosi tak prekvapivého, že čitatelia nič iné ako úsmev nezostane. Že mnohokrát bude rokovať o smiech, ktorý až zamrazí, netreba ani sviatočnému čitateľovi Flusserových textov pripomínať.