Kniha je prvým monografickým pojednaním o obsahu výučby na pražskej lekárskej fakulte v dobe barokovej; titul odkazuje k dvom významným českým profesorom medicíny tej doby. Výklad je chronologicky rámovaný obnovením lekárskej fakulty po bitke na Bielej hore a začiatkom vlády cisárovnej Márie Terézie (1740). Čitateľ sa najskôr dozvie, čo az akých učebníc sa v pobielohorskej dobe v Prahe študovalo, vrátane širšieho kontextu dobovej medicíny v porovnaní s fakultami v cudzine. Ďalej sa štúdia detailnejšie zamerala na niektoré aspekty lekárskych teórií v diele Jána Marka Marcu z Kronlandu, napr. na históriu počiatkov stredoeurópskeho očkovania proti kiahňam. Súčasťou pojednania je aj podrobný rozbor prelínania lekárskych teórií s dobovou filozofiou. Nechýba ani opis postupného šírenia objavu krvného obehu v stredoeurópskej lekárskej literatúre, na ktorom možno dobre pozorovať, ako sa v baroku medicína postupne modernizovala. Práca rehabilituje baroko tradične vykladané ako doba "temna", pretože ukazuje, ako sa lekárska učenosť onoho obdobia v Prahe originálne rozvíjala a ako prekvitala.