Julius Evola (1898-1974) patrí medzi vedúcich ezoterikov a antimodernistov 20. storočia. V posmrtne vydanej zbierke esejí s názvom Metafyzika vojny, z ktorých väčšina bola napísaná v tridsiatych a štyridsiatych rokoch, sa zaoberá vojnou, smrťou a víťazstvom z duchovnej a heroickej perspektívy. Aby preukázal univerzálnosť náboženského prístupu bojovníkov k boju, poukazuje na príklady zo staroseverských, védskych, rímskych, perzských, islamských, križiackych a iných tradícií, ktoré dosvedčujú nadkultúrne poňatie vojny ako možnosti duchovného oslobodenia a "cesty Božej".
Bojovníctvo ako "chodník činu" považuje za rovnako hodnotný a prinášajúci najmenšie duchovné plody ako "chodník rozjímania", ktorý je vlastný mystikom, devocionalite a meditácii. Venuje pozornosť aj modernej, masovej a technologickej vojne, ako aj vtedajšej "militarizácii spoločnosti" a ďalším súvisiacim otázkam, kde však prevažne preberá hľadisko svojej krajiny a doby, tj Mussoliniho Talianska.

Text Metafyziky vojny je opatrený poznámkami prekladateľov a redakcie, ako aj predslovom staviaci tieto eseje ako do kontextu doby a miesta ich vzniku, tak aj do celku autorovho mysliteľského diela a komplexu filosoficko-ezoterickej školy integrálneho tradicionalizmu. V predslove je urobený pokus o jasné odlíšenie prvkov dobovej ideológie, ktorým sa Evola v tu zozbieraných esejách žiaľ nedokázal vyhnúť, od prínosného a nadčasového jadra jeho poňatia duchovného rozmeru vojnovej skúsenosti.