Pred niekoľkými rokmi náhodne nájdená krabica zažltnutých listov pripomenula jeden takmer zabudnutý tragický osud opradený mlčaním. Vnukovi autorky listov Lilli Jahnovej, zástupcovi šéfredaktora Spiegelu Martinovi Doerrymu sa toto mlčanie po viac ako pol storočí podarilo prelomiť.
Lilli pochádzala zo židovskej rodiny kolínskeho obchodníka, ktorá ponúkala mladej žene bohaté kultúrne zázemie. V dvadsiatych rokoch vyštudovala medicínu, zamilovala sa do svojho kolegu, ktorý pochádzal z protestantskej rodiny, vydala sa za neho a odišla s ním do mestečka blízko Kasselu, kde spolu s manželom prevádzkovala lekársku prax. Čoskoro sa však začala venovať iba svojim piatim deťom a rodine. Patrila ku generácii, ktorá si bola vedomá tradičných, až ritualizovaných meštianskych hodnôt, avšak zároveň prežívala silné emancipačné vplyvy. Zážitok vlastného sebauvedomenia, sebazodpovednosti a slobody je zrejmý nielen na šírke Lillina vnímania kultúrneho diania, ale predovšetkým na rozhodovaní o vlastnej práci, súkromí, cieľoch. Lilli Jahnová prešla povojnovým obdobím hospodárskeho úpadku, niekoľkými rokmi relatívne demokratických pomerov, chránená statusom svojho manželstva prečkala aj obdobie Hitlerovho nástupu a tridsiate roky. Napriek tomu, že manžel bol kvôli jej židovskému pôvodu vylúčený z lekárskej komory, bezprostredné násilie alebo deportácia jej nehrozili. V roku 1942 sa však Ernst Jahn so svojou ženou náhle rozviedol - snáď preto, že neuniesol tlak okolia, snáď preto, že sa zamiloval do svojej asistentky. V každom prípade Lilli Jahnová nastúpila aj pre pokoj svojich innenhausenských spoluobčanov neodvratnú cestu: spočiatku bola internovaná v pracovnom tábore v bývalom kláštore Breitenau, tu ešte s planými nádejami na návrat; v roku 1944 ju však zaradili do transportu a previezli do Osvienčimu, kde v júni 1944 zomrela.
Martin Doerry neskôr zhromaždil všetku korešpondenciu a obrazovú dokumentáciu vzťahujúcu sa k Lilli a jej manželovi. Náhle tu pred nami nevystupuje len rodinná história, zašlá fotografia intímnych vzťahov, ale celá prvá polovica minulého storočia videná z perspektívy osobných príbehov a zápletok. Neustála konfrontácia fragmentárnych emotívnych oznámení s nepriamymi odkazmi na spoločenské udalosti dvadsiatych rokov, na premeny konvencií, Goebbelsom organizovaný bojkot z 1. apríla 1933, namierený proti židovským obchodom, bankám, lekárom a advokátom, cez akoby drobné šikanovanie detí v škole Anglicko - to všetko vytvára historický obraz s horizontom pamäte oveľa podrobnejším než akákoľvek oficiálna katedrová história. Zrejme práve preto sa táto kniha stala rovnako ako Haffnerove spomienky a Klempererove denníky na nemeckom knižnom trhu bestsellerom – odkazuje totiž k individuálnej histórii, ktorá súznie s radom zabudnutých a marginálnych biografií, ktoré dodnes ťažia a trýznia hlavy potomkov.