Mor, ktorý prišiel v 40. rokoch 14. storočia, predznamenal dlhé obdobie periodicky sa vracajúcich smrtiacich epidémií. Nebezpečenstvo sa nevyhýbalo nikomu, "čierna smrť" pravidelne postihovala bohaté obchodné centrá v Taliansku, rovnako ako sporo zaľudnené regióny Škandinávie. Až na začiatku 18. storočia choroba z Európy zmizla rovnako záhadne, ako sa o štyri storočia predtým objavila.
Morová nákaza bola nielen zdrojom paniky, drastických sanitárnych opatrení či morálneho sebapytovania, ale predstavovala aj zložitý lekársky problém. Od vrcholného stredoveku do obdobia osvietenstva vzniklo na túto tému nespočetné množstvo traktátov.
Táto publikácia sa zaoberá postupnými premenami názorov na mor medzi lekármi raného novoveku v niekoľkých oblastiach. Predovšetkým sa venuje vývoju dobovej lekárskej literatúry, skúma vplyv modernity či naopak tradície a spôsob, ktorým spolu rôzni autori viedli učené spory. V nasledujúcej časti na základe výberu prameňov z radu oblastí Európy sleduje hlavné teórie o pôvode moru vrátane predstáv o skazení vzduchu, názorov na nákazlivosť choroby či náuky o more prenášanom ľudskými zmyslami. Ďalej popisuje, čo odporúčali renesanční a barokový lekári svojim klientom, ktorí sa chceli chrániť pred nákazou. Išlo o široké spektrum preventívnych opatrení počnúc karanténou či útekom z nakazenej oblasti cez dodržiavanie vhodnej diéty až po užívanie rôznych druhov amuletov. Posledná časť knihy popisuje skoro novovekú liečbu morom nakazených pacientov, a to ako podávaním liekov či tzv. "chirurgickými" metódami (púšťaním krvi či otváraním morových bubonov).