Hlavným podnetom na spísanie tejto knihy bolo pre autora jeho obyčajné zranenie so zvláštnymi následkami, ktoré utrpel pri nehode v horách. Oliver Sacks sa tak ocitol v postavení pacienta, ktorého rutinná chirurgická liečba sa skomplikovala a on na vlastnej koži prežil to, čo je predmetom jeho celoživotného bádania – neurologické problémy. Sám na sebe zakúsil zážitok odcudzenia časti tela... Myšlienky, ktoré ho v jeho chorobe sprevádzali, boli existenciálnej povahy: Je možné zachovať si celistvé „ja“ aj v prípade, že prídeme o časť tela? Čo vlastne znamená toto "ja"?
„Všetko to bolo ešte stále ohromne neskutočné. Nebola to moja noha, čo som po nej šiel, ale mohutná, neohrabaná protéza, bizarný prívesok, sadrový valec v tvare nohy – a navyše valec, ktorý stále menil svoj tvar i veľkosť, ako by som používal akýsi podivne neobratný a nestály robotský vynález, úplne smiešnu umelú nohu. Bol to pohyb svojho druhu, ale neživočíšny, neľudský. Toto že je chôdza? Pýtal som sa sám seba, a potom sa záchvevom hrôzy: s týmto že sa budem musieť zmieriť pre celý zvyšok svojho života? To sa mi pocit skutočnej chôdze už nikdy nevráti? Už nikdy nebudem vedieť prirodzene, spontánne a slobodne chodiť? Budem už odteraz nútený myslieť na každý pohyb? Musí byť všetko také zložité? Nemôže to byť jednoduché?"
Kniha s úprimnosťou a zápalom približuje pocit hrôzy, ale aj zázrak, ktorý je ukrytý pod povrchom zdravia a ktorý človeka môže úplne premeniť.