Kolektívna monografia je prvým sústavnejším prieskumom vlastností českého rozprávania v priereze žánrovým poľom a niekoľkými desaťročiami 19. storočia. Jej metodológia - diachrónna poetika rozprávania - odpovedá na jednu z požiadaviek súčasnej naratológie: totiž rešpektovať historicitu naratívov a interpretovať ich v kontexte dobových kultúrnych noriem a komunikačnej praxe. Nástroje analýzy sú preto odvodené od tých vlastností rozprávania, ktoré sa pre poznanie jeho dejín potvrdili ako naozaj podstatné. Zaostriť na stratégie ustanovujúce rozprávačskú autoritu sa tak ukázalo ako účelnejšie ako vyjsť z typológie rozprávačov. Sledovať, ktorá postava, kedy ao čom hovorí a ako sa o podaní udalostí delí s rozprávačom, bolo užitočnejšie ako zamerať sa ako obvykle na prechody medzi rečovými pásmami. Rovnako tak bolo vhodnejšie identifikovať kultúrne normy ako parametre vymedzujúce obsah popisu, ktorý potom určuje aj jeho vnútornú logiku – ako rozhodovať, či je popis statický, alebo dynamizovaný. V jednotlivých kapitolách sa čitateľ stretne s dielami prozaikov považovaných dodnes za popredných reprezentantov celého obdobia, ako sú Božena Nemcová či Alois Jirásek, ale aj s tvorbou autorov, ktorí zaisťovali stabilné a čitateľsky vďačné zázemie literárnej komunikácie, ako František Pravda či Prokopoch. Previazanie výkladu dovoľuje predviesť tie isté diela z rôznych perspektív a zvýrazniť tak spolupôsobenie aj kontraproduktivitu naratívnych spôsobov.