Publikácia pojednáva o histórii Národnej jednoty severočeskej, ktorá hrala významnú úlohu nielen v období Československej republiky (1918-1938). Išlo o obranný spolok, ktorý sa snažil posilniť český vplyv v pohraničných oblastiach. Spolužitie Čechov a Nemcov sa už v druhej polovici 19. storočia dostávalo stále viac do roviny národnostných komplikácií. Obzvlášť vážna situácia bola v zmiešaných regiónoch. Česká menšina sa dostávala do útlaku, a preto sa začali zakladať obranné jednoty, ktoré podporovali Čechy najmä v hospodárskej a kultúrnej oblasti. V severočeskom pohraničí pôsobila od roku 1885 Národná jednota severočeská, ktorá sa veľmi rýchlo rozrastala, a tesne pred prvou svetovou vojnou mala viac ako päťdesiat tisíc členov. Činnosť Národnej jednoty severočeskej pokračovala aj po vojne (v čase prvej republiky), pretože podľa skutočných pomerov v krajine nebolo možné považovať národnostnú otázku za uzavretú. Spolok počas niekoľkých desaťročí podporoval českú menšinu v prevažne nemeckých oblastiach, a to napríklad tým, že pomáhal živnostníkom, organizoval množstvo kultúrnych podujatí, bol činný v menšinovom školstve a vydával vlastný časopis Hraničiar. Autorka analyzuje činnosť tohto spolku v rôznych oblastiach, ako je politika, školstvo a kultúrne aktivity. Skúma aj jeho vzťah k nemeckým nacionálnym spolkom. V marci 1939 sa Národná jednota severočeská stala súčasťou Národnej matice, čím ako samostatná organizácia prestala existovať.