Keď sa začiatkom osemdesiatych rokov rodina Žídkova odhodlala k emigrácii, neviedli ju k tomu pohnútky ekonomické, ale okrem všadeprítomného politického tlaku totalitného režimu predovšetkým dôvody ekologické.
Autorka a jej manžel boli svojím bytostným založením a pracovnou profesiou – obaja lesníci – tesne spätí s prírodou a zhoršujúce sa životné prostredie komunistického Československa a chmúrne prognózy ich viedli, už v zrelom veku štyridsiatnikov, k rozhodnutiu opustiť krajinu.
Mnohý čitateľ si dosť možno poopraví svoje doterajšie predstavy o emigrácii.

Autorčina rodina nemala nič ľahké a nič zadarmo, práve naopak. Už samotný prechod hraníc bol veľmi komplikovaný, ale aj počiatočné roky v emigrácii predstavovali náročnú životnú etapu, ktorá vyžadovala vo veľkej miere ako aktivitu, tak sebazaprenie, nenáročnosť a prispôsobivosť. Zložité emigrantské peripetie autorka teraz rekapituluje s úsmevom, vyrovnanosťou a odstupom štvrťstoročia.