Kniha svojím názvom nadväzuje na Divišovu básnickú knihu Odchod z Čiech - tentoraz však nejde o zbierku básní, ale o výbor z korešpondencie, a to z rokov 1989 až 1996, teda z obdobia, keď básnik doteraz žil v Nemecku, ale do Čiech už mohol - po dvadsaťročnom exile - jazdiť a postupne, krok za krokom, sa odhodlával sa do Čiech vrátiť natrvalo, čo v roku 1996 skutočne urobil (ao tri roky neskôr tu zomrel). Kniha, ktorú usporiadal básnikov priateľ Zdeněk Potužil, je zložená z listov viac ako desiatim adresátom, listy sú zoradené chronologicky. Diviš sa tu prejavuje ako štylistický vulkán, ako básnická sopka chrliaca prúdmi postrehov, súdov, nápadov, ale aj vzlykov, klení, prosieb a spílaní. Ide o knihu nesmierne živú, podnetnú, plnú vášne i bolesti. Divišov mimoriadny jazykový talent, známy z jeho Teórie spoľahlivosti, sa tu dopĺňa s písaním úplne zbaveným akejkoľvek autocenzúry - v tom je kniha jedinečná a tiež historicky zaujímavá: poskytuje pozoruhodný a prenikavý pohľad zvonku na prvé ponovembrové roky v Čechách.