Pršíme, voda oblakov
bola v našich telách
bunkovým mokom
plačúcim okom a každý
pohár je oblak vypitý.
Ja aj ty, takí sme
každú chvíľu prevtelení ...

Tak nadväzujem na báseň Tomáša Kunáta z novej básnickej zbierky ............
Azúrovo čisté hlbiny i nebesá, verše znovuzrodených romantikov, zrkadlo čistej duše.
Môžeme sa pýtať básnika, akí sme v dnešnej dobe. Posadnutí len svojim blahobytom, lietaním na Mars, či neprehľadnými technológiami farmaceutického priemyslu? Alebo stále tí samí, krehkí a nedefinovateľní. A kúsok šťastia, toho čistého, žiarivého kdesi uprostred nás nájdeme vždy len tam – v krehkosti uprostred nás?
Smrteľní, medzi rosou a oblakom, prijímajúci tento údel mihotajúceho bytia – nebytia, s dôverou odovzdaní do rúk poézie Tomáša Kunáta, jedného z nás, skúsme počúvať.