Táto kniha poskytuje pohľad do zákulisia spravodajskej činnosti a na spôsob práce a myslenia pracovníkov tajnej služby. Autor, ktorý bol ministrom Georgom Leberom ustanovený do funkcie šéfa vojenskej kontrarozviedky (MAD) - spravodajskej služby bundeswehru -, v tejto súvislosti informuje o vzťahu k politikom a novinárom alebo zahraničným tajným službám, aj o pokusoch naverbovania vojakov bundeswehru tajnými službami NDR. Je zásadový ak hovorí o zvláštnostiach nemecko-amerických vzťahov a „hodnote“ nemeckej karty v hre mocností. Pretože dobré nemecké vzťahy so Spojenými štátmi nie sú samozrejmosťou, je naliehavou potrebou autora, aby im bola kvôli občas vyskytujúcim sa rozporom trvalo venovaná osobitná starostlivosť a pozornosť. Prvýkrát je v tejto knihe spomenutá epizóda, o ktorej autor doteraz mlčal. V júli 1953, krátko po smrti Stalina, sa osobným listom obrátil na Nikolaja Bulganina, člena sovietskeho vrcholného vedenia. V liste autor navrhuje novú definíciu nemecko-sovietskych vzťahov a prihovára sa za návrat tých nemeckých zajatcov, ktorí sa ešte nachádzali v sovietskom vojnovom zajatí. Až neskôr sa dozvedel, že tento list do Moskvy nielen dorazil, ale mal aj istý politický účinok. Sovieti zrejme verili, že za listom stáli vyššie nemecké miesta. Tajná štátna zmluva z 21. mája 1949 bola Spolkovou spravodajskou službou klasifikovaná ako „Prísne tajná.“ Boli v nej zakotvené základné podmienky pre suverenitu Spolkovej republiky do roku 2099, čo nie je zrejme dodnes nikomu známe. Jednou z hlavných podmienok bolo „právo absolútnej kontroly spojeneckých mocností nad nemeckými masovokomunikačnými prostriedkami“ do roku 2099. Ďalej bolo stanovené, že každý Spolkový kancelár Nemecka musí na príkaz Spojencov pred zložením prísahy tzv. „Kanzelrakte“ (Kancelársky akt). Rovnako zlaté rezervy Spolkovej republiky zostali zablokované Spojencami. Spolková republika bez ohľadu na to dostala časť svojej suverenity späť, ale len časť. Práve toľko, koľko bolo potrebné na zdôvodnenie vybudovania nemeckých ozbrojených síl.