Spomienková próza literárnej historičky Markéty Brouskovej, žijúcej v Nemecku, vydáva svedectvo o živote českých exulantov v západnej Európe v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Nerobí tak spôsobom dokumentárnym, ale rýdzo literárnym - zvolený drsný, nepatetický štýl, irónia, sarkazmus a postrehy často až šokujúce, to všetko je autorkiným zámerom, aby podala iný, osobitne svoj, nepatetický, nehrdinský, často až blasfemický obraz života českých exulantov dobe. Ide o knihu nepríjemnú, sršatú, idúcu preto srsti všetkému a všetkým.