Predkladaný zväzok zhromažďuje niekoľko esejí o českej literatúre vzniknutých za posledných 40 rokov. Striedajú sa v ňom stati o jezuitskej próze 17. storočia a Komenskom, o českej avantgarde, vždy nazerané v kontexte ostatných európskych avantgard oných rokov, o Holanovej tvorbe skúmanej z neobvyklého hľadiska tematického (listy, pohľadnice, telegramy...), či o niekoľkých Hrabalových zo sedemdesiatych rokov, až po angažovanejšie kritické príspevky zamerané na súčasné dianie, ktorých cieľom je objasniť ako tajomné roky v činnosti M. Kundery, tak neutešený stav bohemistiky v Taliansku a (v dôsledku toho) aj veľmi nekvalitné literárne preklady zo slovenčiny. V knihe sa prelínajú - tak ako by sa podľa autora mala pestovať zdravá literárna kritika - podrobnejšie rozbory s voľnejšími divagaciami, dlhodobé vyhliadky aj detailné zábery, zabudnuté postavy (ako pražský Nemec Paul Adler a jeho krátky román Totiž) aj popredné osobnosti ako Komenský Labyrint sveta, K. Teige alebo V. Nezval (a jeho pôvabná Valerie a týždeň divov). Predovšetkým však v knihe majú neustále zvrchovanú prevahu rozkoš z textov (aj tých napríklad druhoradých a pozabudnutých), očarenia básnickým slovom a ony pozemskej vášne, ktoré tak fascinovali avantgardnú generáciu medzivojnovú: koláž, film, tradícia čierneho románu, maneký , Fantômas…