Ako sa vyvíjala povojnová podoba českého zábavnohudobného divadla? Všetko začína v okamihu, keď výnosy ministra Zdeňka Nejedlého zbavili toto divadlo jedného z jeho základných atribútov – súkromnopodnikateľského systému prevádzkovania. A končí naopak vo chvíli, keď v roku 1992 premiérou Les Misérables v súkromnej produkcii došlo k znovuobnoveniu tohto systému a do vtedajšieho Československa sa popri existujúcich štatutárnych scénách opäť vrátili aj divadelní podnikatelia. Medzi týmito okamihmi sa klenie polstoročie, v ktorom môžeme zaznamenať "vrcholy" a "pády" toho druhu divadla, ktoré diváci milujú a kritici často zavrhujú, pretože sa pri jeho hodnotení vždy objaví otázka: Je opereta či muzikál umenia, alebo 'iba' zábava ? - Bezpochyby oboje, tvrdí autor tejto knihy, vždy však záleží predovšetkým na úrovni a kvalite konkrétneho diela a jeho prevedení, ktoré ho (ne) povyšuje na umenie. A preto venuje pozornosť kľúčovým operetným a muzikálovým inscenáciám a ich tvorcom, medzi ktorými vedľa EF Buriana, Jiřího Frejku či Alfréda Radoka nájdeme samozrejme Oldřicha Nového, ale napríklad aj Jana Wericha, ktorý s Jiřím Voskovcom po vojne vlastne u nás začali u nás , keď uviedli počeštenú verziu slávneho Finian's Rainbow pod názvom Divotvorný hrniec. Ako sa premieňala podoba zábavno-hudobného divadla v ďalších generáciách sleduje autor nielen na inscenáciách veľkých scén, ale aj na tvorbe Suchého a Šlitra, na českých muzikálových filmoch či na pokusoch divadla Rokoko a neskôr Divadla na povrázku.